Ľúbim jar, lebo ona sa vodí za ruku s letom. Keď je už 20. apríla, vždy ožijem, vytiahnem krátke nohavice a je mi dobre. Obídem "svoj" kus lesa, jazero, polia v susedstve veľkého mesta a vždy mi ide srdce hore hrdlom od radosti. Zima je pekná. Týždeň. Na horách možno dlhšie. No v meste je to vždy kalamita a potom soľ. Nemám auto. Mám psa. Hádam jeho nohy sú na zimnú soľ veľmi citlivé. Vždy hľadám trasu, na ktorej niet soli.
Snehu bolo i tu v Prahe po brucho a ležal veľmi dlho. Človek by povedal, že keď sa tie biele hory roztopia, bude dosť vody. No všetok sneh odišiel rýchlo, takmer pred očami a odvtedy nepršalo. Tráva je suchá a polia sú sivé. Dnes trocha pršalo, možno päť minút. Na poludnie už to nebolo vidieť. Nestačilo to ani na spláchnutie mohutných dávok zimnej chémie. Tam, kde na jeseň zasiali ozimy, niet vidno ničoho, ani kúska zelene. Páči sa mi dni plné slnka, radujem sa z toho, že na topánkach nemám biele slané mapy, no z prachu, z ktorého nič nerástie, je mi clivo.
Človek nemôže urobiť nič. Dážď alebo príde, alebo nie. No možno máme skutočne nejaký podiel na tom, čo sa robí posledné roky v atmosfére. Neviem, nie som odborník. A viem, že systematické sledovanie počasia netrvá až tak dlho, aby bolo možné jednoznačne povedať, či je to naša vina, alebo bežný výkyv. Pravda je, že narastá výskyt extrémov. Sucho striedajú prívalové dažde na malých plochách, už i tu na konci Prahy vietor vie odniesť strechu, odhodiť auto z parkoviska a pobiť borovice na celom jednom kopci v Šárke.
Idem za mesto, k jazeru, na ktorom som v lete pozoroval windsurfing. Čajky kričia, labute nesú ticho kráľovské šije, čriepky slnka nesie voda až k mojím nohám. Idyla. Alebo nie? I tu leží borovica, porazená nedávnou víchricou. A polia naokolo? Prach, sucho sa presýpa pomedzi prstami a na sivo hnedej hline kde tu lístok. Má pršať. No nie veľmi. Bude to prírode aj nám stačiť? Nie som si istý.
Jar je časom nového života, nádeje. Teda verím, že všetko dobre dopadne a bude chlebík, i vláha pre korene stromov. Pes naháňa kus buriny, unášaný vetrom a smeje sa. Veď je dobre, doma má plnú misku vody a jedla, naše pohladkanie, svoj kút. Tu priestor, chvíľku volnosti, radosť z pohybu. Čo vie o tom, čo nás trápi? A ja? Na tvár mi padla kvapka. Ďaľšia. Napokon zapršalo. Troška. Potom slnko, svetlo sa lámalo ako na starých flámskych obrazoch, hen sivočierny oblak, oproti záplava svetla. Teda azda nebude až tak zle.
Plný neurčitej radosti a nádeje sa vraciam domov. A prečo tu o tom hovorím? Veď to nie je nič mimoriadne. Nie je? Všetci predsa jeme, pijeme, umývame sa... Koľko vody sa spotrebuje na kilo chleba, látky na šaty, na výrobu tony ocele, papiera, na postavenie rodinného domu.... Veď tu ide o viac, ako o ten pohár vody, čo vypijeme. Treba nám viacej pokory, čo máme, nemá väčšina ľudí na planéte a ani kvapka vody nie je samozrejmosťou. Tým menej tej dobrej, ktorá pramení v čistej prírode a zdravej zemi.
