Vraj píše básničky a chce tetovanie, šepkali si tí slušní, kútky pier stiahnuté dole, obočie mierne nahor v trocha smiešnom pohoršení. Možno už nejaké má, veď istotne len preto nenosí krátke rukávy, i keď je teplo. Čudná, čudná, hovorím ti, moja, tá nie je normálna.
Ja som nešepkal. Zelené oči, medené vlasy a veľmi biela koža bez jedinej chybičky sa mi páčili od prvej chvíle. Ako sa k nej len dostať, keď takmer s nikým neprehovorí, mihne sa ako motýĺ dakde blízko, no ako on sa aj stratí, tichá, tajomná, krásna. Raz som ju uzrel ísť chodbou k riaditeľke. Krásne išla, ako modelka, s kopou listín pod pazuchou, so zeleným svetlom v očiach. Odrazu sa potkla a padla mi k nohám. Papiere vzlietli a poskladali sa na sivo hnedý laminát pod jej nohami. Padol som na kolená, pozbieral som všetko a pozrel som sa jej do očí. Usmiala sa.
"Ja som Janka", povedala. "A ty?" "Peter", povedal som a hlas mi zlyhal. Tyká mi. Dobrý začiatok. "Tiež tu robím," počul som sa hovoriť. "Na treťom poschodí," upresnil som. "Po robote ideš domov?" spýtala sa samozrejme. "Nie, potrebujem relax, idem k rieke, za most, poznáš, však?" Úsmev. "Nepoznám. Ale ma môžeš zoznámiť."
Rieka bývala v lete bez búrok krotká ako mača, nájsť ĺlbšie miesto bolo takmer nemožné. Keď sa to podarilo, bez slova skočila do zelenej vody. Zmeravel som od prekvapenia. Ešte viac, keď vyšla z tône. Usmiala sa, posadila sa do trávy a vyzliekla si košeľu. Zbadal som fialovo červené jazvy. "A nohavice?" spýtal som sa. "Prečo, nie je mi zima. Alebo chceš porátať všetky moje rany?" S hlavou na kolenách pozerala na vodu, tichá, tajomná a krásna. "Raz horelo. Preto nemám všetko také pekné, ako by si chcel." Prehovorila a ja som sa bohvie prečo odrazu hanbil. "A tie básne?" skúsil som okryť ďalšie jej tajomstvo. "Píšem, keď musím. Vyšla mi knižka. O plameňoch, o bolesti, o lastúrach na morskom brehu. A niekedy, len z času na čas, som na drogách. No čo, chcel si to počuť, teda počúvaj."
Odprevadil som ju až domov. Vtedy to bola podniková ubytovňa. Taká škaredá panelová veža s večne nazlosteným dôchodcom v recepcii. "Nepustí ťa hore," čítala Janka moje myšlienky. "Mal si sa usilovať tam, pri vode," šokovala ma. Chcel som ju pobozkať. Len som zavadil perami o medené špóny jej vlasov. "Zajtra?" spýtal som sa jej, keď už stála vo dverách. Dedo v recepcii vyplieštil oči. "Čo ja viem, čo bude zajtra," obzrela sa. "Ty vieš?" Nie, neviem, pomyslel som si, no povedal som:"Tak zajtra, Janka," kým sa za ňou zatvárali dvere.
Na druhý deň neprišla do roboty a kedysi večer vydala rieka pod mostom jej doráňané telo. Šepkanie v úrade sa zmenilo na hlasné komentáre a ja som od smútku nejedol a nepil, dokiaľ ma nezlomil smäd. Koncom týždňa mi poštár doniesol veľkú obálku. Boli v nej dve Jankine knižky a dva zošity veršov v rukopisoch. Tak sa mihla mojím životom, ako vtáča, ako meteór, len zbĺkla, dotkla sa môjho srdca a odišla do ďalekého svetla. Zostali mi verše, obraz jej čistej pleti, zelených očí a vlasov z medených špón.
